1/3

2/3

3/3

{„en“:null,“sk“:“

RADKA TABAČKOVÁ

Druhý ročník podujatia mal štart a cieľ vedľa reštaurácie Alžbetin dom, kde prebiehala aj registrácia. Registračný poplatok, či už cez internet alebo na mieste bol 10€. Podľa slov organizátorov robia túto akciu pre ľudí a nie pre zárobok, preto stanovili túto sumu. V štartovacom balíčku- ktorý sa ale ušiel iba tým čo neotáľali a prihlásili sa už z domu- bola voda Bonaqua, isodrink a levanduľový sprchový gél.

Bikeri si mohli vyberať z dvoch tratí. Malý-20km okruh a veľký 40-km okruh. Nezabudlo sa ani na najmenších. Pre deti boli prichystané detské preteky. Ak ich neunavili tie, na dvore Alžbetinho domu stála trampolína a skákací hrad, z ktorého sa v priebehu akcie stala skákacia zrúcanina.

Ja som si vybrala menší okruh. Najprv sme šľapali približne 6km hore kopcom po asfaltke až ku Štoskému sedlu, kde sme ešte chvíľu pokračovali hore kopcom, avšak už po teréne. Krátke zjazdy striedali výšľapy, až kým sme sa nedostali opäť na vedľajšiu asfaltovú cestu, kde nasledoval dlhý zjazd. Okolie Smolníka je bohaté na lesné cestičky, po ktorých je radosť bicyklovať. Škoda, že 20km je v Smolníku príliš málo, aby sa bikeri dostali na najkrajšie horské cesty a späť do cieľa. Terén tvoril približne polovicu celej trate.

Praví dobrodruhovia si nezľahčujú cestu

Čo nesmie chýbať na každom správnom maratóne je potôčik, do ktorého sa pretekár snaží nespadnúť. V tomto prípade to bol riadny potok. Viedla k nemu prudká zákruta vpravo. Regulovčíci hovorili niečo o nejakej lávke, avšak to som si uvedomila až keď som už zoskočila z biku a ľadová voda mi siahala pod kolená. Obzrela som sa doprava a naozaj tam bola lávka, po ktorej prechádzal s kľudom angličana iný pretekár. No čo, aspoň som si umyla zablatené tretry.

Po príjazde do cieľa čakala na všetkých občerstvovačka s vodou, isodrinkami, horalkami a ovocím. Dokonca, v budove Alžbetinho domu bola aj sprcha, kde som sa umyla ešte raz, tentokrát teplou vodou. Čo možno trochu chýbalo, bolo miesto na umytie bicyklov, keďže na trati bolo aj pár blatistých úsekov. Pretekári si vzali guľáš a zdieľali medzi sebou zážitky z trate.

Kategórie boli ženy a muži bez rozdielu veku, ale nakoniec boli zvlášť oceňovaní aj juniori na krátkej trati. Pretekárov síce prišlo dokopy iba okolo 150, no nepochybne si maratón všetci užili. Musím pochváliť taktiež organizačný tím, pretože pripravil skvelé podujatie. Verím, že návštevníci budú v ďalších ročníkoch len a len pribúdať a zo Smolníckeho maratónu sa stane akcia, ktorá bude svietiť v kalendároch väčšiny slovenských bikerov.

ŠIMON TABAČKO

Smolnícky maratón alebo „keď si myslíš, že si už hore, tak ešte nie si.“

Cyklistická sezóna je už síce takmer v polovici, no vďaka študijným povinnostiam bol Smolnícky maratón prvý môj prvý pretek tento rok. Keďže bajk som v Prahe nemal a učenie mi nedovolilo veľa tréningu, na maratón som šiel ešte menej pripravený, ako na skúšku z nejakého zbytočného predmetu. Bohužiaľ predmet „horská cyklistika“ je pre mňa veľmi dôležitý, tak som sa po štarte snažil držať s najlepšími. Tí mi však po vjazde do prvého kopca ukázali chrbát a v priebehu 10 sekúnd vybehla moja strata na viac než minútu. Lenže kopec pokračoval a ja som mal pocit, že som chytil nejakú vzácnu chorobu, ktorá postihuje nohy, pľúca a srdce, lebo všetko ma pálilo. Po kilometroch tvrdej driny sa objavila zákruta, ktorá vyzerala, akoby za ňou bol vysnívaný zjazd. Nebol. Ani za ďalšou, ani za tou štvrtou a dokonca ani piatou.

Asi za štyridsiatou treťou zákrutou sa zvážnica konečne preklopila a gravitácia začala hrať v môj prospech. Dobehol a predbehol som v zjazde jedného borca, čo ma posunulo na šieste miesto. Myslel som, že do ďalšieho stúpania by sme si navzájom mohli potiahnuť, ale keď sa predo mnou postavila ďalšia stena, rozhodol som sa ísť sám. Asi to bolo dobré rozhodnutie, pretože som zahliadol chrbát ďalšieho pretekára, toho času jazdiaceho na piatom mieste. Každým metrom toho dlhočizného kopca som sa približoval, až sa nejakým zázrakom znova ukázal horizont a povedal som si, že cestou dole ho už dostanem. Chvíľu sme šli po singletracku a tráva nám bila do lakťov. Lenže na zvážnici mi zase začal odchádzať a moja vzácna a divná choroba sa rozšírila aj na ruky. Triaslo ma čoraz viac a pozrel som sa teda na gumičku na vidlici, či je úplne až na doraze, alebo som ju príliš nafúkal. Gumička bola na moje počudovanie totálne dole pri vonkajších nohách. Celý zjazd som mal zamknutú vidlicu a ešte som sa čudoval prečo ma tak bolia ruky. Odomkol som teda svojich 90mm zdvihu a hneď začalo všetko pracovať, ako má. Bol to pocit, akoby som si ľahol do mäkučkého trávnika.

Keď som sa už-už Tomášovi predo mnou približoval, vleteli sme na cestu, kde nám do rúk šľahali vysoké trsy trávy a o pár metrov ďalej som videl na zemi ležiaci bicykel, z ktorého Tomáša vysypalo. Neprešli ani štyri milisekundy a letel som aj ja. Ešte som ani nedopadol na zem a už som vstával. Kus stromu, ktorý nás takmer pripravil o bicykle aj dôstojnosť sme hodili do lesa, aby už nikomu neublížil a pokračovali sme. Po chvíli do kopca som sa začal Tomášovi strácať, a cestou dolu ma už nevidel. Preliezli sme posledný kopec, ktorý nebol o nič ľahší ako predchádzajúce dva a nasledoval zjazd do cieľa. Ten si neviem vynachváliť, bol to nádherný singláč, najlepšia vec ako donútiť pretekárov, aby si preteky zapamätali. Po singletracku trať smerovala už do Smolníka, kde bola trochu natočená, aby dojazd do cieľa nebol až taký jednoduchý. V cieli na piatom mieste sme si pri cieľovej občerstvovačke všetci vymenili zážitky a šli sa najesť už pripraveného guľášu. So svojím výsledkom nemôžem byť úplne spokojný, no verím, že na bedňu čím skôr znova dosiahnem. Na záver musím povedať, že na to, že je to len druhý ročník organizátori odviedli vynikajúcu prácu. So značením som nemal jediný problém, hoci počet regulovčíkov na trati sa blížil nule (ale za to pravdepodobne môže aj moja mapa na Polare